Druhá strana noci – Kapitola 8 – Hranica medzi tým, čo cítime a tým, čo vieme

Mesto dýchalo Vianocami.
Nie tým dokonalým instagramovým spôsobom, ale tým reálnym – ľudia v kabátoch utekajúci s taškami, deti šmýkajúce sa na zľadovatenom chodníku, rozsvietené výklady, kde sa Santa bije s akciou na televízory. Na námestí ešte doznievala vôňa punču, varené víno sa miešalo s vôňou mastného langoša a prepálených klobások.

A niekde medzi tým všetkým som kráčala ja – s pocitom, že som v úplne inej atmosfére než zvyšok mesta.

Všetci riešili, či majú kúpené darčeky.
Ja som riešila, či mám kúpený vlastný zdravý rozum.

Správy od neznámeho čísla sa mi vrývali do hlavy ako refrén, ktorý nechce skončiť.

„Videla som, že si u neho prespala.“
„Pýtaj sa. Skôr než bude neskoro.“
„Nie všetko, čo pôsobí bezpečne, bezpečné je.“

Bolo 22. december. Ľudia riešili kapra, šalát a poslednú šancu kúpiť niečo, čo vyzerá ako premyslený darček. Ja som riešila muža, ktorý mi rozbil dovtedajšiu predstavu o normálnom vzťahu, a niekoho v pozadí, kto nás sledoval.

Keď som otvorila dvere bytu, ovanula ma známa vôňa. V kuchyni bol ešte položený malý umelý stromček, ktorý som nestihla ozdobiť. Vedľa neho krabica s ozdobami, polovica gúľ stále zabalená v papieri.

Všetko z toho som plánovala spraviť cez víkend.
To bolo ešte predtým, než som stretla Adama.

Zhodila som bundu na vešiak, vyzula členkové čižmy a automaticky si zapla malú lampu v obývačke. Byt sa ponoril do teplého, žltého svetla. Na susedovom balkóne už svietili blikajúce reťaze, ktoré hraničili s vizuálnym útokom na sietnicu.

Mobil som položila na stolík.
Displej sa krátko rozsvietil – žiadna nová správa.

Z kuchyne som počula slabý zvuk. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, že je to trúba susedov, ktorí si už teraz púšťali koledy. Vianoce sú ich olympiáda. Vždy sú pripravení.

Ja nie.

Sadla som si na gauč, vzala jeden z ozdobných vianočných gúľ do ruky a otáčala ju medzi prstami. Videla som v nej svoj rozmazaný odraz – trochu unavený, trochu nervózny, trochu… zamilovaný.

Mobil zavibroval.

Trhla som so sebou tak prudko, až mi guľa takmer vypadla z ruky.

Adam.

A: „Si už doma?“

Len tri slová, ale zrazu som dýchala ľahšie.

Ja: „Áno. Som doma.“

Tri bodky.
Miznú.
Znova sa objavia.

A: „V poriadku?“

Na sekundu som zvažovala, čo odpísať.
„V poriadku“ bolo síce prakticky lož, ale nemala som chuť mu písať román o vlastnej úzkosti.

Ja: „Len unavená. Je to dlhý týždeň.“

A: „Verím. Nechcem ťa zaťažovať, len… ak by si čokoľvek potrebovala, som tu. Aj dnes, aj zajtra, aj cez sviatky. Kedykoľvek.“

Cez sviatky.

To slovo vo mne prekvapivo zahrialo niečo, o čom som si myslela, že zaspalo.

Vianoce sú zvláštny čas.
Aj keď ich človek nijako zvlášť neprežíva, zrazu cíti, kde sú diery – koho nemá pri stole, kto mu chýba, kde by mohol sedieť niekto, kto tam nie je.

A ja som si uvedomila, že ak by som nechcela byť sama, existuje jeden človek, ktorému by som vedela napísať.

A to bolo… veľa.

Neodpísala som hneď.
Šla som do kuchyne, naliala si pohár vody, potom si zvyku navyše zapla rýchlovarnú kanvicu. Čaj, voda, hocičo – potrebovala som niečo držať v rukách, aby som nemusela držať svoje myšlienky.

Mobil zavibroval znova.
Tentoraz už vedľa lampy na stolíku.

Neznáme číslo.

„Ste doma.“

Zamrzla som.

Ruka s pohárom vody sa mi na sekundu zatriasla. Položila som ho na linku a pomaly prešla späť do obývačky. Mobil som vzala do ruky tak, akoby mohol uhryznúť.

„Ako to viete?“ napísala som. Prsty sa mi mierne chveli.

Tri bodky.
Zmizli.

Potom prišla odpoveď.

„Vidím viac, než si myslíte.“

Postavila som sa k oknu, odhrnula žalúzie a pozrela dolu.
Námestie pod bytovkou bolo vyzdobené – pár ľudí ešte nieslo domov posledné darčeky, jeden pán tlačil detský kočík, dvaja tínedžeri si fotili selfie pri svetelnej hviezde.

Nikto podozrivý.
Nikto, kto by len tak stál a pozeral na okná.

Ale to nič neznamenalo.

„Kto ste?“ napísala som.

Tentoraz žiadne tri bodky.
Žiadna odpoveď.

V byte sa zrazu ochladilo.
Ale teplota bola rovnaká.

Rozmýšľala som, či mám napísať Adamovi. Chcela som jeho hlas, jeho pokoj, jeho „buď v bezpečí“, hoci aj tá veta ma už mierne iritovala. Ale vedela som, že ak ho do toho vtiahnem ešte viac, bude sa cítiť zodpovedný. A už teraz vyzeral, akoby na pleciach niesol viac, než priznával.

Nakoniec som mu predsa len napísala.

Ja: „Ten niekto mi znova písal.“

Tentoraz odpoveď neprišla hneď.
Desať sekúnd. Dvadsať. Pol minúty.

A: „Čo napísal?“

Takže s tým počítal, prebehlo mi hlavou.

Ja: „Že vie, že som doma. A že ‚vidí viac, než si myslím’.“

Tentoraz bola pauza ešte dlhšia.

A: „Prosím ťa, skontroluj, že máš zamknuté dvere a zatvorené okná.“

Prešla som bytom.
Dvere zamknuté.
Okná zavreté.
Štyri poschodia nad zemou. Racionálne som vedela, že som v bezpečí.
Lenže telo nerozmýšľa logicky.

Vrátila som sa späť na gauč.

Ja: „Všetko je zamknuté. Nie som v horore.“

A: „Viem. Ale ľudia, s ktorými som mal čo do činenia, nie sú vždy… predvídateľní.“

Oprela som si čelo o operadlo gauča a zavrela oči.

Ja: „Adam, ty vieš, kto to je, však?“

Tri bodky.
Zmizli.

A: „Mám podozrenie. A presne preto ti nechcem hovoriť všetko hneď. Nechcem, aby si sa bála viac, než musíš.“

Príliš neskoro, pomyslela som si.

„A keď mi nepovieš nič, bude to menej strašidelné?“ chcela som mu napísať, ale zmazala som to.

Namiesto toho som odpísala:

Ja: „Vianoce sa blížia, Adam. Ľudia majú riešiť kapra a darčeky, nie sledovanie.“

A: „Aj ja som chcel riešiť len darčeky.“
Chvíľa ticha.
A: „Laura, ak budeš chcieť štedrý večer stráviť kdekoľvek inde, než tam, kde ťa niekto môže sledovať… povedz mi to. Nájdem spôsob.“

Tá veta ma zasiahla zvláštnym spôsobom.

Nebola romantická v klasickom zmysle.
Nebola ani praktická.

Bola to veta človeka, ktorý je pripravený za mňa niesť niečo, čo by som bežne ani nečakala.

Namiesto odpovede som urobila niečo iné.
Odzdobila som krabicu s ozdobami, vytiahla svetielka a začala vešať reťaz na stromček. Pustila som si potichu koledy – nie tie z rádia, ale starý playlist, ktorý som mala ešte z detstva.

Mobil som nechala ležať na stole.

Moje ruky vešali ozdoby, ale hlava bola stále v jeho slovách.
„Nájdem spôsob.“

Ráno 23. decembra bolo tichšie než zvyčajne. Mesto sa spomaľovalo, kancelárie sa vyprázdňovali, mnoho ľudí už malo dovolenku. Naša agentúra bola jednou z tých, ktoré sa nevedeli rozhodnúť, či ešte žijú, alebo už len predstierajú.

Prišla som medzi prvými. Nika poslala správu, že príde až na desiatu, Rišo pracoval z domu. Open space bol zvláštne prázdny, rozsvietené len niektoré svetlá. Na stole pri vstupe ležali posledné kúsky vianočného pečiva, ktoré niekto priniesol včera.

Zapla som počítač, naliala si kávu z automatu, ktorá aj tak chutila rovnako ako vždy: ako mierne urazená voda.

Otvorila som pracovný mail.

Dva newslettery, jedna urgentná požiadavka od klienta, ktorú určite nebudeme riešiť pred Vianocami, a jedna nová správa v osobnej schránke.

Predmet: „Niekedy je lepšie vedieť dopredu.“

Neznámy odosielateľ. Žiadne meno, len zvláštna kombinácia písmen a čísiel.
Presne ten typ adresy, ktorý si človek vytvorí, keď nechce byť spätne dohľadateľný.

Srdce mi vynechalo úder.

Klikla som.

V e-maile nebol žiadny text.
Len jeden obrázok.

Stiahol sa postupne, pixel po pixeli.

Najprv len siluety pri okne.
Potom jasnejšie kontúry stolíka, pohárov, lampy.
Napokon dve postavy.

Ja.
A Adam.

Sedeli sme oproti sebe v Sklade 7. On trochu naklonený ku mne, ruky založené, tvár v tieni, ale dostatočne rozpoznateľná. Ja so sklopenými očami, prsty prepletené, presne v tej pozícii, v akej som bola, keď povedal: „Ak zostaneš pri mne, bude to komplikované.“

Fotografia bola očividne fotená z diaľky, cez sklo.
Zrnitá.
Ale dostatočne dobrá na to, aby nikto nemohol tvrdiť, že je to niekto iný.

Pod obrázkom bola jediná veta.

„Toto sú tvoje Vianoce. Zatiaľ.“

Svet sa zúžil na monitor predo mnou.

Na chvíľu som nepočula ani zvuk kávovaru v kuchynke, ani televízor na recepcii, ani klikanie myši v susednej kancelárii.
Len vlastný tep, ktorý mi dunel v ušiach tak hlasno, že ma z toho rozbolela hlava.

Niekto nás fotil.
Niekto nás sledoval.
Niekto sa rozhodol, že mi to chce ukázať… práve teraz, tesne pred Vianocami.

Prvýkrát za dlhý čas som mala veľmi jasný pocit:

Toto už nie je len o tom, čo cítim k Adamovi.

Toto je o tom,
čo sa deje
okolo neho.

A či som pripravená byť toho súčasťou.