Druhá strana noci – Kapitola 6 – Ticho, ktoré hovorí viac než správy
Nové ráno malo byť návratom do reality, no namiesto toho prinieslo otázky, ktorým sa Laura nemôže vyhnúť. Adamovo správanie je starostlivé — možno až príliš — a anonymné správy menia príťažlivosť na nečakané napätie. Kapitola 6 odhaľuje prvé trhliny v príbehu, ktorý už nie je len o túžbe.
Ráno po Adamových priznaniach bolo presne také, aké by nemalo byť, keď sa človek snaží upokojiť. Mesto bolo hlučné, príliš živé, príliš rýchle. Všetko sa pohybovalo, ale ja som mala pocit, že sa pohybujem pomalšie než zvyšok sveta.
Keď som kráčala do práce, zastavovala som sa pri prechodoch dlhšie než zvyčajne. Môj pohyb bol o sekundu či dve posunutý, akoby moje telo čakalo na mozog — alebo mozog na telo. Noc sa mi premietala pred očami v malých fragmentoch: jeho tvár v tlmenom svetle lampy, jeho ruky, jeho dych pri mojom krku, a potom — keď atmosféra zmenila tempo — jeho slová.
„Nie všetko ti môžem povedať hneď.“
Tú vetu som cítila aj teraz, o mnoho hodín neskôr, keď som si odomykala dvere kancelárie.
Pracovný priestor vítal ľudí s klasickým pondelkovým výrazom. Vôňa lacných croissantov z pekárne, šuchot bundy kolegu, ktorý si niesol kávu s dvoma cukrami, zvuk klávesnice niekoho, kto už o ôsmej riešil paniku v kalendári.
A ja — ja som bola mimo.
Nika sa oprela o môj stôl sotva som si sadla.
„Vyzeráš… zaujímavo,“ premerala si ma. „A nie, nie je to kompliment. Vyzeráš ako človek, čo má v hlave hurikán a v očiach kávu navyše.“
Pokrútila som hlavou.
„Nika, prosím ťa… dnes na mňa nezaberajú tvoje psychoanalýzy.“
Naklonila sa ešte bližšie.
„Takže naozaj niečo je. Dobre, budem ticho. Ale sledujem ťa.“
Uškrnula sa a odišla.
Mobil som položila vedľa klávesnice.
Obrazovka bola čierna.
Ticho.
A to ticho som vnímala viac než všetky zvuky okolo.
9:12
Prvá správa od Adama.
Nie od toho neznámeho.
Nie od nikoho iného.
Adam.
„Si v poriadku?“
Prehltla som.
Netušil, ako ironicky to znie po ránu, kde som sa zobudila s pocitom, že ma sleduje niekto, koho som nikdy nevidela.
Napísala som:
Ja: „Som v práci.“
Odpísal hneď:
A: „Dobre. Chcem len vedieť, že si safe.“
Safe.
Zase.
To slovo sa vznášalo vo vzduchu ako dym.
Naozaj som si všimla, že to hovorí často?
Alebo som len začala sledovať tón, ktorý predtým ignorujem?
Mobil odložím.
Skúšam pracovať.
9:38
Rišo sa objavil v mojom periférnom videní.
„Laura,“ povedal tónom, ktorý používa len v dvoch prípadoch — keď klient robí blbosť alebo keď si myslí, že sa niekto rúca.
„Čo?“ opýtam sa unavene.
„Donesú nové pripomienky. A ešte k tomu chcú, aby sme to stihli… dnes.“
Významne sa pozrie na môj monitor.
„Vyzeráš, akoby si riešila niečo úplne iné.“
„Len som unavená.“
„Jasné,“ zamrmlal. „A ja som Dalajláma.“
Sadol si na roh môjho stola. Nemal by to robiť, ale robí to pravidelne.
„Laura, ak sa deje niečo… len to nenechaj prejsť cez hlavu. Ľudia si niekedy myslia, že zvládnu všetko sami. A potom sú z toho malé katastrofy.“
„Rišo… nič sa nedeje.“
Pozrel na môj mobil.
Obrazovka bola práve rozsvietená — náhodou som ho pohla rukou.
Na displeji bol Adamov chat.
Posledná správa: „Ak by sa niečo dialo, napíš.“
Rišo si to stihol prečítať.
Ale tváril sa, že nie.
„Len buď opatrná,“ povedal potichu a odišiel.
10:05
Správa.
Neznáme číslo.
Nie Adam.
Nie Veronika.
Nie nikto, koho mám v kontaktoch.
„Dajte si pozor.“
Môj hrudník sa okamžite stiahol.
Srdce mi zabehlo v hrdle.
„Omyl?“ napísala som späť, aj keď som vedela, že nie je.
Tri bodky.
Zmizli.
Potom prišla druhá veta.
„Nebýva to bezpečné.“
Moje prsty stuhli.
Po chrbte prebehlo mravčenie.
Čo nebýva bezpečné?
S kým?
Prečo?
A zrazu — Adam.
A: „Si ok?“
Ako keby to cítil.
Ako keby ten človek, čo mi píše, posielal tie správy aj jemu.
Nie priamo, ale nepriamo — cez mňa.
Napísala som Adamovi:
Ja: „Všetko ok. Som na obede o chvíľu.“
A: „Ozvi sa, keď skončíš. Chcem vedieť, že si v pohode.“
Ďalšie to isté slovo.
Pohode.
Bezpečná.
V poriadku.
Všetko rovnaký podtón.
Obed s Veronikou
Veronika ma už čakala pri stole.
Prezrela si ma od hlavy po päty.
„Vyzeráš… nie že zle. Skôr… ako keby si bola v dvoch filmoch naraz. V romantickom a kriminálnom.“
„Pekná analógia,“ hlesla som.
„Laura, poznám ťa sedem rokov. Keď sa bojíš, stisneš pery. Keď si nadšená, žuješ slamku. A keď nevieš, čo cítiš… sleduješ ľudí okolo seba, akoby boli potenciálni vrahovia.“
„Nesledujem ľudí okolo seba…“
V tej chvíli som sa nenápadne obzrela.
„Aha,“ prekrížila ruky. „No určite nie.“
Vyfúkla som vzduch.
„Je to komplikované.“
„Muži sú komplikovaní,“ prikývla. „Ale ty vyzeráš… inak komplikovane. Tak ako? Dobré komplikované alebo zlé komplikované?“
„Oboje.“
Zdvihla obočie.
„To znie ako ‚mám byť vzrušená alebo zavolať políciu?’“
„Nie je to tak vážne…“
Hlas sa mi zlomil.
Veronika znehybnela.
Zložila vidličku.
„Laura. Čo sa deje?“
Nepovedala som jej všetko.
Nechcela som.
Ale povedala som jej o Adamovi.
O noci.
O tom, ako sa ráno správal.
O zvláštnom tóne v jeho hlase.
Nepovedala som o správach.
Ešte nie.
„Znie to, akoby sa niečoho bál,“ povedala po chvíli.
„Aj ja mám ten pocit.“
„Ale teba chce držať mimo toho.“
„Možno.“
„A čo ty?“
Sklopila som oči.
„Ja sa bojím, že sa do toho ponorím skôr, než zistím, či by som mala.“
Veronika mlčala sekundu.
Potom sa naklonila.
„Čokoľvek to je… sleduj svoje telo. Svoje vnútro. Nie fantáziu.“
Chcela som odpovedať, ale mobil zavibroval.
Správa od neznámeho čísla
„Videla som, že si u neho prespala.“
Studený rez pozdĺž chrbtice.
Veronika to uvidela v mojom výraze.
„Ukáž.“
Podala som jej mobil so stiahnutým hrdlom.
Zbledla.
„Kto… toto sakra je?“
„Neviem.“
Znova vibroval mobil.
„Pýtaj sa. Skôr než bude neskoro.“
A po dvoch sekundách:
„Nie všetko, čo pôsobí bezpečne, bezpečné je.“
Veronika mi stisla ruku.
„Laura… toto už nie je len ‚komplikovaný chlap‘. Toto je problém.“
Ja som len sedela, meravo, s ľadom v žalúdku.
A prvýkrát som pochopila,
že to, čo začalo ako chemická noc v bare,
sa môže veľmi rýchlo zmeniť na niečo oveľa temnejšie.
